Pitný režim u detí

Tabuľkové prepočty mililitrov tekutín na kilogram denne a riziká dehydratácie nechávam odborným článkom. Dnes by som rád rozviedol tému, ako vlastne vidím pitný režim ako taký.

Prednostne slovo režim prinajmenšom zaváňa negatívnou a nepríjemnou konotáciou. Režim niekto nastavuje a iný ho „vykonáva“. Preferujem skôr počúvať rytmus. Máme ho v sebe akosi od prírody, nikto „zvonku“ ho nenastavuje.

Ako dospelí sme veľmi často zvyknutí zasahovať deťom do ich prirodzených schopností v naivnom domnení, že snáď dieťa pre samoreguláciu (nielen) tekutín nie je dosť kompetentné. Ľudské telo je pochopiteľne prirodzene vybavené signálmi, ktoré zdravý jedinec ľahko rozpozná (napr. smäd, pocit sucha v ústach) a podľa toho koná - napije sa. Tieto signály rozpoznajú dokonca aj novorodenci, ktorí, opäť rôznymi signálmi (plač), dávajú matke najavo svoju potrebu. Znamená to, že „vedia“, že majú smäd/hlad a svoju situáciu podľa dostupných možností riešia.

Túto schopnosť dospelí niekedy narúšajú. V dobrom úmysle veštia pocit smädu a prikazujú okamžitú nápravu. A keď budú dosť dôslední a vytrvalí, dieťa prestáva spoliehať na svoj pocit smädu a začína sa učiť, že sa pije na príkaz.

Ak má zdravé dieťa k dispozícii dostatok tekutín a neustálymi pokynmi nenarušený, tisíce rokov fungujúci mechanizmus spätnoväzbovej regulácie telových tekutín, s vysokou pravdepodobnosťou nedôjde k samovražednému pokusu o smrť dehydratáciou.

Tekutiny by teda samozrejme mali byť k dispozícii, ale bežne nie je potrebné ich vnucovať. Zámerne sa vyhýbam patologickým stavom a extrémnym situáciám a popisujem všeobecnú, pomerne rozšírenú prax mnohých domácností. A čo kvalita nápojov? Chceme, aby deti pili sladené, sýtené malinovky s konzervantmi a mikroplastmi?

Čo skúsiť niektoré z nelichotivých atribútov mnohých komerčne dostupných nápojov ubrať a nahradiť treba Serafínkovým čajíkom alebo letným čajom?