Pestrosť prírody a nutnosť ju chrániť

Je tomu pár rokov. Prechádzal som továrňou v rámci obchôdzky prevádzky. Zo zahĺbanej prevádzkovej slepoty ma vytrhol divný vtáčí ruch v okolí. Sokoly nalietali do úkrytov nad parovodmi, holuby sa držali prekliate nízko a zvyšok neurčitých menších vtáčikov akoby volal na poplach. Zvláštny pocit ma donútil zdvihnúť hlavu k oblohe. Ani som nedýchal! Tri obrovské vtáky zakryli na chvíľku neba, preleteli nado mnou a zmizli. Hlavou mi len blesklo niečo o orloch na Třeboňsku. Z pohľadu v lete nebol som schopný určiť, o aké dravce by mohlo ísť, ale tušil som, že veľkostne sa to neblíži žiadnemu bežnému druhu z našej oblasti.  Dravci zmizli a ja, hoci s očami dieťaťa, pokračoval som v bežnej rutine pracovného dňa. Uplynula možná hodina, keď som sa vybral na ďalšiu pochôdzku, tentoraz skontrolovať cestu spalín.

Kráčal som po vysokej lávke, v smere ku komínu. Vtom ma to buchlo do očí. Na druhom obvode, zhruba v 100 metroch, sedeli dva operení obri. Na tú diaľku stále nešlo rozoznať, o aký druh sa jedná. Veľkostne snáď jedine ten orol morský. Úprimne mi to prišlo akoby na zábradlí sedeli dve deti. Zalarmoval som kamaráta, tiež kolegov na velíne a bežal k rodičom (býva blízko továrne) pre obyčajný kompakt so zoomom a atlas vtákov. Išlo o čas, nič lepšie ma nenapadlo. Plný adrenalínu odfotil som pár fotiek, kvalita zlá, zoom slabý, ale napriek tomu šlo jasne rozpoznať kľúčové znamenie - biela hlava, biely vyšší krk. To je sup! Neveril som vlastným očiam a stále váhal - fotka neostrá, moje znalosti okrajové. Rozhodol som sa bežať pre vlastnú výbavu, pre ďalekohľad a superzoom fotoaparát. Tentokrát som bežal o kúsok ďalej. Udýchaný, spotený, ale v rekordnom čase.

Supy stále čakali na lepšiu techniku, ani sa nepohli. Vyliezol som na najvyššiu strechu v okolí, v dobrom uhle si ľahol, fotil a užíval si raritu okamihu cez šošovku ďalekohľadu. Už nebolo pochýb. To supy bielohlaví okupovali náš komín. Vyhrievali sa najskôr po dlhom prelete a zbierali silu na cestu. Neviem, odkiaľ sa vzali, neviem ani kam leteli, len viem, že toto bol jeden z doposiaľ najlepších dní v mojej práci. Zážitok, ktorý zarezonoval celou ornitologickou obcou, pozorovanie, ktoré bolo nakoniec zaradené ako raritné a jedno z najzaujímavejších v danom roku v našej krajine.

 Rozmanitosť prírody, jej pestrosť, je obrovská. Ako vidno, nemusíme chodiť vôbec ďaleko a vidíme, že svet okolo nás, príroda v okolí, ponúka mnoho tém na zamyslenie a na úžas. Raritný okamih zažijeme kdekoľvek, ak máme oči otvorené. Optikou vzácnosti budú pre mňa supi v chemičke ťažko prekonateľní, našťastie ale už toto ľudské triedenie dôležitosti nevnímam tak čiernobielo. Klasik by povedal, že steblo trávy nemá o nič menšiu hodnotu, než celé hviezdne sústrojenstvo.

Taký mumraj na kŕmidle, v období prvých snehov, je totiž tiež obrovský zážitok. Každoročne žasnem nad rôznorodosťou života, nad druhmi vtákov, ktoré navštevujú našu záhradu. Začína to variáciami sýkoriek, od susedov z kôlne lieta párik brhlíkov, nesmie chýbať elegán ďateľ, drzá sojka, v priebehu zimy pridajú sa maľovaní stehlíci, kŕdle svetlo zelenkavých zvončekov a žltkastých čížkov. Rád vyzerám samčeka kýla s krásnou červenou na prsiach, tiež dlaska so zobákom papagája a vlastne akéhokoľvek hosťa, ktorý práve poletí okolo. Tajne v hĺbke duše samozrejme čakám na supy.

Pri potulkách lesom, stretávam plno miestnych obyvateľov. U nás pod Krudumom chodím rád k pastvine, kde tradične vídam stádo bielych danielov, na snehu sú tieto albínky obzvlášť spanilé. O kus vyššie, hlbšie v lese, poznám pahorok, ktorý obývajú jelene Sika, prisťahovalci až z ďalekého Japonska. Tomu sa u nás obzvlášť darí. Nemá problém krížiť sa s oveľa väčším jeleňom lesným a nemá teda prirodzeného nepriateľa. Je šikovný. Dostať sa k nemu bližšie, chce značnú dávku trpezlivosti. Jeho parožie je slabšie a menej objemné, ale u starších samcov napriek tomu majestátne. Nedávno ma pobavila správa o zdivočelých kozách domácich, dlhodobo obývajúcich skalky okolo Kňafáku (Slavkovský les). Na fotkách pózujú ako kamzíci na Zugspitze.

Minulú zimu objavil môj sused zaujímavé stopy v snehu. Na skalke, s krásnym rozhľadom do kraja, nad osadou Hrušková, našiel veľké okrúhle stopy. Štyri prsty bez pazúrov, zjavná asymetria medzi nimi, pätový mozoľ s vyhĺbením dovnútra. Poslal som fotky ďalšiemu kamarátovi, biológovi, ktorý nám potvrdil rysa ostrovida. Časom sa ku mne doniesli správy od známych poľovníkov, že po „Slávkováči“ sa už mesiac túla rys. Zrejme hľadal nové teritórium, alebo len migroval, ale známky o usadení sa bohužiaľ znova nepotvrdili. Dnes sa na našom území vyskytuje zhruba sto rysov (prevažne Šumava a Beskydy), jedná sa o silne ohrozený druh, často ohrozovaný pytliakmi – človekom, jeho jediným prirodzeným nepriateľom. Ďalšia krásna správa prišla z AOPK (agentúra ochrany prírody a krajiny SR). Na jednu z fotopascí umiestnených v Slavkovskom lese bola zachytená mačka divoká. Jej výskyt v Českej republike je extrémne vzácny, dôkazy o trvalom pobyte a rozmnožovaní zatiaľ chýbajú. V Slavkovskom lese sa o mačke divokej nehovorilo 300 rokov. Mačka divoká bola dlhé roky tŕňom oku poľovníkom, rovnako ako rys. Ich návrat do kultúrnej krajiny je značne zložitý. Ubúda divočiny, pribúda infraštruktúra, pasienky, polia.

Úbytok divočiny je celosvetová téma. Zostávajú iba percentá plochy planéty, zvyšok je ovplyvnený ľudským zásahom. Neporušené oblasti prírody nám dávajú možnosť udržať biodiverzitu (biologickú rozmanitosť). Správne fungovanie biomov, jednotlivých biotopov a vôbec všetkých prírodných procesov má zásadný vplyv na stabilitu – harmóniu, na prežitie. Či sa bude jednať o ľudský druh, alebo o pakomára, je v podstate len rečníckou otázkou.

K životu toho nepotrebujeme zas až tak veľa. Stačí nám čistý vzduch, čistá voda, zdravé jedlo a zodpovedajúce teplo. To ostatné je otázkou voľby. Napriek tomu vo veľkom odlesňujeme, rúbeme stromy. Pritom vieme, že dýchame to, čo stromy vydychujú a naopak. Znečisťujeme vodu, ktorá je tu už od počiatku vekov, vodu, z ktorej sa v podstate skladáme. To, čo jeme, často už ani nemôžeme nazývať jedlom. Zo strachu z nedostatku, v túžbe po komforte, sme ochotní zľaviť aj z týchto základných potrieb. Bojujeme s uhlíkovou stopou, aby sme zastavili globálne otepľovanie zeme, v domnení, že pomáhame a chránime prírodu. Tu už dlho ale nejde o sprofanovaný pojem slova príroda. Príroda tu bude ďalej, ide o to v akej forme a či s nami, alebo bez nás. Aj my ľudia sme príroda, každý z nás je jednotlivým komponentom v tomto obrovskom globálnom komplexe. Ovládame síce planétu, sme na vrchole potravinového reťazca, kontrolujeme všetko, čo môžeme. Naozaj ale veríme, že môžeme kontrolovať Prírodu? Ovládnuť zdroj života? Naozaj toho vieme toľko? Kto, alebo čo, vlastne teda potrebuje chrániť?

Nielen živočíšna, ale aj rastlinná ríša poskytuje fascinujúcu pestrosť. Poznali ste napríklad plody camu camu (Myrcaria dubia) z Južnej Ameriky? Táto rastlina je extrémne tolerantná voči záplavám, vydrží štyri až päť mesiacov s koreňmi a dokonca aj s veľkou časťou nadzemných častí ponorených vo vode. Jej plody sú extrémne kyslé a obsahujú mimoriadne vysoké množstvo vitamínu C.

A čo potom taký strom Croton lechleri, ktorého červená miazga pripomína krv. Však sa jej tiež hovorí „Sangre de drago“ – „Dračia krv“. Nájdete ju medzi našimi špeciálnymi tinktúrami.